No Křesadlo by sa celkom iste dobre cítil aj v spoločnosti menej preduchovnenej, ale svojím spôsobom stále vzletnej: napríklad medzi francúzskymi osvietenskými materialistami, pretože dostatok skepsy a triezveho rozumu na to mal – pozri jeho matematickologické aktivity. Ako to už chodí, začali jemu pridelený časopriestor ovládať mocenské ideológie, ktoré mu dali patrične pocítiť jeho výlučnosť – vylučovaním. 

   Najprv ho za protektorátu vylúčili z gymnázia za zosmiešňovanie povinnej výučby nemčiny: to mu však  kádrový profil nevylepšilo, pretože po februárovom víťazstve komunizmu ho vylúčili aj z Karlovej univerzity – tentoraz súdruhovia, údajne pre zlý prospech. Ťažko veriť tomuto dôvodu, berúc do úvahy Křesadlove študijné a neskôr pracovné výsledky: stal sa vynikajúcim znalcom mnohých jazykov – latinčiny, starogréčtiny, sanskrtu, staroslovienčiny, rómčiny, angličtiny, nemčiny, taliančiny, španielčiny, francúzštiny, „aľbo” slovenčiny; po dokončení štúdia psychológie a filozofie v roku 1954 sa začal zaujímať o sexuálne deviácie (ako teoretik) a dotiahol to najprv na uznávaného klinického psychológa a súdneho znalca, v roku 1967 získal titul kandidáta vied, a to bez koketérie s rodnou stranou. 

   Napokon sa Jan Křesadlo vylúčil sám: po roku 1968 s manželkou lekárkou a štyrmi deťmi emigroval. Usadil sa v anglickom Colchesteri, v miestnej psychiatrickej liečebni sa vypracoval na hlavného psychológa, neskôr získal aj čestné členstvo v King´s College v Londýne za svoju vedeckú prácu v psychopatológii a v matematickej logike, kde sa môže pochváliť objavom novej triedy viachodnotových logických kalkulov.
 

   Kritici sa dlho mýlili...

   Písať začal až na staré kolená: v roku 1984 ako päťdesiatosemročný debutoval románom Mrchopěvci, oceneným prestížnou literárnou cenou Egona Hostovského. Škvorecký, vydavateľ jeho debutu, po čase spomínal, ako si hneď uvedomil, že sa objavil výnimočný talent, a že sa kritici dlho mýlili, keď Křesadla pokladali za bizarného škrabáka, a až neskôr v ňom spoznali prvotriedneho autora. Potom nasledovali v rýchlom slede ďalšie diela: romány Fuga trium, Vara Guru, zbierka poviedok Slepá bohyně, romány Zámecký pán aneb Antikuro, Zuzana a dva starci, Dvacet snů, Girgal, rodokaps Ranč u Kotvy a Hvězdy (vydané pod anagramickým pseudonymom Jake Rolands), ďalej Obětina, La Calle Neruda, no a napokon opus magnum – bibliofilská Astronautília - Hvězdoplavba, epická sci-fi báseň, napísaná v homérskej starogréčtine, paralelne preložená autorom do češtiny, a to všetko v hexametroch, navyše parodujúc klasický český preklad. Okrem toho napísal Křesadlo aj niekoľko básnických zbierok, a to Instrukce, Insinuace a Invektivy, Vertikální spílaní, Sedmihlásek.

   Posmrtne vyšli zbierka poviedok Království české a jiné polokatolické povídky a „mravoučná bajka” Dům. Tohto roku by sa malo objaviť tretie a prvé dvojjazyčné vydanie Mrchopěvcov vo vydavateľstve MAŤA, ako aj zbierka poviedok Kdesi, aneb pět povídek o emigrantech a šestá navíc jako přívažek, ktorú chystá Sdružení moravských nakladatelů. Akoby to nestačilo, v rukopise čaká niekoľko ďalších diel a ktovie, čím všetkým nás autorove šuplíky ešte prekvapia.

   Je isté, že zhodnotiť rozsiahle a na motívy a dej bohaté dielo tohto autora sa na malej ploche nedá. Tým, že vstúpil do literatúry nesmierne vyzretý a skúsený, sa vyhol zeleným rokom, jeho hlas je od počiatku zreteľný, čistý, sebaistý, no stále i chlapčensky hravý. Jeho knihám nechýba irónia a vtip, no napriek tomu v nich cítiť aj príjemnú fernetovú horkosť, akoby pred nami spisovateľ skrýval svoje smútky a nie vždy sa mu to darilo. Křesadlo si nemilosrdne berie celého čitateľa, neútočí mu len na ratio, ale i na menej vznešené partie. Zdá sa, že mi ako zasiahnutému neostáva nič iné, ako niektoré svoje dojmy trochu konkretizovať a slabo zaštrkotať kľúčmi, ktoré ho pootvoria.
 

   Priateľské rozhranie

   Je to autor, ktorý na vás myslí..., ktorý svoje texty druhýkrát číta práve cez vaše plece a odpovedá na otázky, ktoré vo vás skrsli, a to, prosím, hneď tam, kde ste prestali čítať. Predvída vás a ako dobrý „ľudový” psychológ vie utrafiť primeranú mieru zlomyseľnosti. Tá potom skôr pobaví, ako naštve (napríklad pornografické finesy maskované latinčinou či hlaholikou). Rozohraná hra je inteligentná, váš partner je invenčný, vie o vás viac ako vy o ňom, a preto dokáže prekvapiť. 

   Zdá sa, že tento spisovateľ je predurčený napísať hypertext, ktorý sa číta lineárne. Odskoky a odbočky, ktoré by ste radi podnikli, urobí za vás autor. Spôsob jeho písania evokuje plavecký štýl motýlik: autor sa, aj keď nie pravidelne, vynára z textu, nadýchne sa v metatexte a šup späť, prípadne inam, do čerstvej vody. Křesadlove knihy rady komunikujú, sú schopní dokonca začuť šum vašich myšlienok: čítanie sa stáva dialógom, skôr stretnutím so samým Křesadlom než s mŕtvym papierom, rozprávač je jednoducho alter ego spisovateľa. Kniha či autor majú priateľské rozhranie. 
 

   Křesadlo a Sade

   Asi nebudem prvý, kto naťahuje lano medzi týmito dvoma spisovateľmi. Obaja si totiž dali do svojej pracovnej náplne aj zobrazenie temných zakutí ľudskej sexuality – takáto tematická zhoda (nájdu sa dokonca i obdobné rekvizity ako prilba či hostia, i keď, samozrejme, inak nasvietené) nemôže nezvádzať poťažkávať si oboch autorov v rukách a potom odkladať do pripravenej škatuľky. Toto zvádzanie sa však ľahko stane zavádzaním: stačí, ak je zdôrazňovaná príbuznosť, a pozabudne sa na odlišnosť. A odlišností je toľko, že až... Až tieto odlišnosti prechádzajú do protikladov. Prvým miestom stretu je vzťah k jazyku. Ako postrehol Roland Barthes, autorita, s ktorou sa neradno sporiť, Sademu v prvom rade ide o „skutočnosť jazyka“, svojím písaním konštruuje, či reformuje jazyk, neberúc ohľad na realitu. Tento typ písania sa principiálne neobmedzuje neuskutočniteľnosťou popísaného, a už vôbec nie jeho nepravdepodobnosťou. Jazyk je oddelený od reality, vznáša sa ako znakový opar nad – ako to vlastne nazvať, aby som sa vyhol tomu kacírskemu a ostro znejúcemu slovu realita? – hádam nad tým, čím on, jazyk, nie je. No a toto nie je ani trochu Křesadlov prípad. Křesadlo veľmi starostlivo zvažuje, či by to, čo si práve vymyslel, mohlo existovať aj skutočne, jeho fantazírovanie je usmerňované akýmsi princípom reality - nie náhodou sa niektoré z jeho príbehov odohrávajú na Geomime, teda na Zemi podobnej planéte. Jeho bizarnosti nie sú bizarnosťami jazyka: netúži darovať svojim textom lacnú beztrestnosť, ktorú by získali, keby neboli uZemnené. Prijíma výzvu svojich skutočných aj vymyslených svetov a snaží sa dodržať ich pravidlá: táto náročnosť k sebe sa mu odvďačí prepracovanosťou a svojskou, česky uvravenou, no stále sympatickou precíznosťou. 

   Pre Křesadla je jazyk predovšetkým nástroj, technika, ktorú treba ovládnuť a nie ju umelo vymýšľať. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, ak sa Křesadlo predsa len podujme experimentovať s jazykom, ostáva tento jazyk stále len jeden z mnohých objektov v jeho pozornosti, len vlastným telom svojho písania novú „skutočnosť jazyka“ nekonštruuje. 

   Ďalšia významná odlišnosť je v ich svetonázore. Sade je libertín, kým Křesadlo má podľa mňa oveľa bližšie k tomu, aby bol pokladaný za pravý opak, za konzervatívneho moralistu. Sám totiž svoje písanie o sexuálnych deviantoch ironizuje, vysvetľuje ho ako módnu literárnu konvenciu, bez ktorej to nejde, je mu opäť len jednou z rekvizít, vystríha pred tým, aby bola zamieňaná s úplne oddeleným fenoménom lásky či citového života. Možno označenie moralista pôsobí urážlivo, no, žiaľ, na vine je dnešné nerozlišovanie medzi hovorením o morálke a moralizovaním. Svet presiaknutý relativizovaním nemôže mať rád toho, kto hovorí, ako by niečo malo byť. 

   Po týchto odhalených skutočnostiach by bolo čudné, keby sa obaja páni neodlišovali aj celkovým vyznením svojich diel. Sade vyznieva vďaka opakovaniu motívov ako akási zvrátená monotónna modlitba, na druhej strane Křesadlo skôr ako groteska - rozdiel asi taký, ako medzi nudou a zábavou. (Podľa Bartha Sada cenzurujú aj tak, že ho vyhlasujú za nudného, nemôžem si však pomôcť – ako by povedal hlavný predmet nášho záujmu: v hlbokom súkromí si to naozaj myslím.) Kde by Sade nechal hostiu bez mihnutia oka znesvätiť, tam Křesadlo vystaví svoju postavu (pardon, svojho človeka) váhaniam a zvažovaniam, ktoré sú nenápadne hlboké, pretože sú zábavné: Belva, neschopný vzdať sa svojich bizarných erotických predstáv a rovnako neschopný naladiť sa na povrchné a vyprázdnené vnímanie cirkevných rituálov, napokon hostiu nenápadne vypľúva a riskantne vracia potajomky späť do kostola. Tak sa to deje vo výbornej poviedke, vlastne v úryvku z ešte nevydaného románu, „erotického thrilleru metafyzických rozmerov” Skrytý život Cypriána Belvy – Jedno ráno a večer v životě Cypriána Belvy z knihy poviedok Království české a jiné polokatolické povídky.
 

   Křesadlo a Kundera

   Nečudujem sa, že Kunderu má Křesadlo v žalúdku. Kundera sa rád bahní vo svojich úvahách, zaujíma mysliteľské pózy, no onen princíp predstiera. Mysliteľstvo, ktoré si nárokuje na platnosť, no neváha vo svojom spravodlivom literárnom ťažení šikovným štýlom kotrmelce úvah rozostrovať do tej miery, že namiesto kotrmelca vidíme rezký pochod vpred, má možno krásu sofistiky, no bohužiaľ aj jej hodnotu. (Ak si niekto žiada príklad, nech skúsi vysledovať argumentáciu hneď v úvode majstrovej Nesmrteľnosti – aby sme nezašli príliš ďaleko – ako sú gestá individuálnejšie ako ľudia.) Mimochodom, o nesmrteľnosti, i keď o nesmrteľnosti ľudskej duše, uvažuje aj Křesadlo v poviedke Vteřina a věčnost zo spomínanej knihy; ide opäť o nenápadne podanú subtílnu úvahu, na prvý pohľad filozofickú, no v skutočnosti skôr prírodovednú a – ako inak – bizarnú. I na nej by sa dala dokumentovať odlišnosť ich prístupov: hoci je Křesadlo humanitne vzdelaný, predsa len je svojím naturelom skôr prírodovedný duch. Toto je podľa mňa veľmi dôležité pre uvedomenie si toho, čo ho odlišuje od mnohých iných spisovateľov a prečo je – nezaslúžene – tak trochu outsiderom. 
 

   Křesadlo a postmodernista

   Křesadlo býva občas radený k postmoderným autorom. Textové montáže, bizarnosti, hra s rozprávačom tento názor podporujú. Pravde bude asi bližšie to, že tento autor sa vie v postmoderne pohybovať, bez toho, aby obetoval to, čo ho ako postmodernistu vlastne diskvalifikuje. Ak ním je, tak len po formálnej stránke. Svetonázorovo je na inej lodi, ak má platiť to, čo som doteraz napísal. A k tomu navyše pristupuje aj jeho náklonnosť k matematickej logike, čo ho robí hádam aj prirodzeným nepriateľom postmodernizmu, pre ktorý bezrozpornosť, logická konzistentnosť, presné definovanie hrajú len druhé husle. Opäť sa môžeme vrátiť k poviedke Vteřina a věčnost, v ktorej hrobár vysvetľuje svoje chápanie pojmu tak, že by sa podeň pravdepodobne nepodpísal len sám Křesadlo, ale aj slávny český logik Pavel Tichý: pojem je „logická funkce nad určitou množinou binárních znaků“. Toto všetko akosi k postmodernistovi nepasuje. Ani Křesadlove názory na status duševných chorôb by postmodernistovi, ktorý pravdepodobne bude stáť na pozíciách kultúrneho determinizmu, nebudú pochuti. Podobne stručné a výstižné zúčtovanie s psychoanalýzou v románovom triptychu Obětina. Křesadlo je skôr heraldické zviera, zlepené z viacerých kusov - zvonka môže vyzerať postmoderne, no vnútrajšok je prírodovedný, racionálny.

   Keďže ide o ohrozený živočíšny druh, snažím sa ho tu a všade inde nekriticky chváliť. A výčitky si ponechávam len pre svoje „hlboké súkromie“.

Rado Olos
Autor (1970) je publicista.